Maja držkas trochu svojskými názormi, ostrovtipom a dobrou pamäťoua logikou, ktorá nemala dierky v ušiach.
Jana flegmatická,suverénna Košičanka s poprsím Pamelly a štíhlym pásom a zadkomako súmerná a pružná lopta.
Silvia dlháskaderuka-skadenoha, nesmelá a citlivá romantička, zakrývajúca svojeskutočné ja obranným mechanizmom zvaným ignorancia a suverenita. A Janeobyčajné dievča spokojné s tým, čo sa okolo nej deje.
Tak tieto mafie sa dostali na letnú aktivitu, kde ich zaujímalo všetko,okrem aktivity, ktorú od nich očakávali.
Beba bola domácaa prichádzala o nenapodobiteľné večerné siesty a dlhé rozhovoryo všeličom a o ničom zároveň.
V práci saod nich očakávalo, že budú pracovať, tak čo už s tým, pracovali. Alechvíle voľna nedarovali nikomu na svete. Kúpalisko bolo miesto, kde si každánašla svoje potešenie a jasne, že každá z nich mala čo ukázať svetu.Boli to ženy, žienky, dozrievajúce plody svojich rodičov.
Keď nastal čas,ktorý ich donútil vynechať kúpalisko a zvedavé pohľady chlapcov, stiahlisa za budovu a vystavili svoje vnady slnku, ktoré malo za úlohu dať týmtovnadám bronz.
A vtedy sa to stalo. Z ktorejsi izby sa ozval zvuk gitarya Jana (flegma z Košíc) zbystrila svoj sluch a pozornosť. Zrelá Zlatas hlavou plnou svojej lásky hodila len flegmatický pohľad cez rameno týmsmerom, odkiaľ prichádzali tóny. Sojky spozorneli a dlhočizná Silvia saďalej piekla na slnku, až do chvíle, keď jej mafie ozrejmili, že slová, ktorésprevádzala gitara, boli smerované jej a opisu jej tela. Bleskovo sa posadilana teplovodnej rúre a v sekunde mala bronzu dosť. So zlosťouv hlave a tlakom v hrudi sa ponáhľala do tieňa izby na poschodíbudovy. Sojky- kámošky si nenechali ujsť príležitosť zistiť kto je onen speváka ako vlastne vyzerá. S hurhajom sa vovalili do izby: „videla si ho?“„Koho som mala vidieť?“ odvrkla Silvia naštvane.
Zlostil ju ten neznámy človek a horúčava ju zalievala od žalúdka, ažpo korienky vlasov sprevádzaná červeňou a nepríjemným pocitom.
Tieto chvíle bolinajhoršie v jej doterajšom živote, pretože si nevedela s tým vôbecporadiť. Chcela zmiznúť, vygumovať toho chlapca zo svojho bytia a nechcelaho počuť, vidieť, ani existovať s ním na jednej zemeguli. Každý jej daldoteraz pokoj a svojím chladom odbila každého, kto by si opovážil čoi len pomyslieť, že ona je žena a zaujímajú ju nejakí smiešni muži.
Opačné pohlavie bolo pre ňu zaujímavé zatiaľ len pohľadu výkonov nabežeckej dráhe a streľby zo vzduchovky, ktoré chcela dokázať prekonať,alebo sa im vyrovnať. Skočiť ďalej, vyššie, dať viac smečov, trafiť viackrátterč, zabehnúť rýchlejšie stovku a zaspievať na Internátnej Lýrenajlepšie, ako sa dá a nebolo by od veci vyhrať olympiáduJ
Tak taký bol jejcelý svet, šport, tanec, kultúra, podrezaný jazyk vždy pohotový odpovedaťa za vrece humoru k tomu. A zrazu nabúraný svet.
S hrčou v žalúdku, neobzerajúc sa ani napravo, ani na ľavo kráčalanáhlivo do jedálne na večeru, v závese so sojkami, ktoré jej nestačilikrokom.
A stalo sa,čo sa stať nemalo. „Pozri sa, je tu“ štuchla do Silvie Jana.
„Kto ?“ pýtala sa podráždene, so strachomuvidieť provokatéra, ktorý si dovolil spievať o nej čokoľvek.
„Tam, pri tomstole...“ očami naznačila Jana a Maja potvrdila túto zaručenú informáciu,ktorá Silvii pri pohľade tým smerom spôsobili horúcu bolesť v hrudia hrča v žalúdku narástla do maxi rozmeru a celá premiestnilakdesi do krku. Bolo jej jasné, že dovečerala, tak s rozpálenými lícamia horkom v ústach, so sklopeným zrakom odniesla zvyšky jedlak okienku a pocit zmiznúťz jedálne mávnutím čarovného prútika jurýchlosťou blesku priviedol až k dverám. Nechcela vidieť nikoho a užvôbec nemala chuť vidieť, či stretnúť Pabla. (to že je to Pablo Picasso sadozvedela až teraz).
„Nechutilavečera?“ opierajúc sa o zábradlie zašveholil tak provokatérsky, že kebymohla pohľadom zabíjať, tak si to namieri rovno do jeho srdcaa v sekunde sa jeho oči prestanú smiať.
„Ako sa sem takrýchlo dostal a kedy?“ toto ju trápilo asi najmenej, ale prebehlo jej tomysľou.
„Ty si už svojuzjedol?!“ odvrkla najarogantnejším spôsobom, na aký sa len zmohla.
Bolo jej doplaču, horko a horúco, neznesiteľne rozorvané vnútro.
Nechápala prečo,pre koho a už vôbec nevedela, že toto bude jediný pocit, ktorý ju posunuldo sveta túžby.
Pri každomstretnutí s ním jej v hrdle začala narastať hrča, ktorú nešlo prehltnúť.Stretli sa zopárkrát, vyhýbala sa mu.
Zrazu ju mrzelo, ak sa s ním stretne, mrzelo ju ak sa s nímnestretla, zrazu bol svet celkom iný a pocit že si ju doberá každým slovomju presviedčal o tom, že ho nemôže ani cítiť avšak bolo to celéo tom, že ho chcela vidieť vždy. Jeho nejasné narážky a doberačky, čoju zaháňali do kúta slasti, nenapodobiteľné.
Hnevala sa a tešilasa každej chvíli s ním. Bol tak sebavedomý a s hlavou plnounezbedností a pohotové sebavedomé reakcie ju priťahovali a zabíjalizároveň. Vždy nastala malá smrť a keď ju prvýkrát pobozkal, určite nevedel,čo spôsobil v jej vnútri a ako túžila po jeho blízkosti.
Rozlúčka bolakrátka a pálivá, slza padla na smutné líce až po jeho odchode.
Pablo si vzaladresu, že napíše a ona presvedčená o tom, že si ju doma založí medziostatné zalapala po dychu, keď sa v poštovej schránke zabelel list odNEHO.
Všetky listy,ktoré kedykoľvek dostala od svojej prvej lásky si odložila a nedovolila bynikomu, aby sa ich čo i len dotkol. Jej malý svet, ktorý ani nevedela aký dokáže byť sladký a horkýzároveň.
Nech sa v jej živote zastavil ktokoľvek, nik jej nedokázal dať to, čojej Pablo vzal.
