Čakala somv dave ľudí na električku. Na plechovú škatuľu, ktorá ma zevezie domov.Domov z práce, kde nájdem dúfam ticho a pokoj. Naberiem silua energiu, aby som mohla absolvovať ďalší náročný deň a za ním ďalšía ďalší.V tom dave, na ktorý som zvyknutá ma nikto nezaujíma, tak ako janezaujímam ich. Každý čaká na električku a kto pozná veľkomesto, ten vie,že jediné, na čo sa je treba pekelne sústrediť v dave, je bezpečnosťosobných vecí.
To lákadlopriťahuje pohľady a ruky rôznych indivíduí. Stačia im na to sekundya ste oholení, ani neviete ako a prídete na to až na rohu ďalšejulice.
„Konečne je tu“a ja stojím na fantastickom mieste, kde dvere otvorili len a len premňa. Niekedy sa mi pošťastí (tak ako teraz) nastúpiť do električky ako prvej.Sadla som si k oknu a zabodla svoj pohľad do grafitov, ktoré zdobilisteny. Ďalší extrém veľkomesta.
Električka sapohla a až teraz som odtrhla zrak od maľovancov, poobzerala som sa poelektričke. Nevidela som nič extra a zrazu sa ani ten dav nezdál takýveľký. Bolo ešte dosť miesta aj na sedenie.
Na ďalšejzastávke nastúpila mladá mamička so synom. Sadli si za staršiu pani pekne akohúsky za sebou. Chlapec mohol mať tak desať rokov a na ušiach slúchatka.Z pohybov, akými sa jeho telo pocukávalo bolo zrejmé, že počúva nejakúhudbu. Po chvíľke nudy začal túto nám neznámu melódiu vykopávať staršej pani dosedadla. Pokopával a ja som bola len rada, že nesedím na mieste tej onej pani.
Električkazastavila a nastúpil farebný zjav v ošúchaných šatách, ovešanýreťazami, s piercingmi všade, kde si len viete predstaviť. Jeho vlasypritiahli všetky okolité pohľady, boli farebnejšie ako dúha a všetky sidržali „odstup od hlavy“. No proste krása.
Nehľadal miestona sedenie, zavesil sa do tyče, ktorá bola po ruke, pre prípad balansu.
Staršiu paniprešla trpezlivosť o dve zastávkyďalej. Otočila sa k matke mladého hudobníka a povedala: „ Prosím vásmohla by ste říct vašemu synovi, ať mi nekope do žildle?“
V duchu smes ňou súhlasili všetci, lebo klopkanie bolo nepríjemné aj na počúvanie.
Mladá mamičkazaujala obranný postoj a vyrazila nám dych, keď zvýšeným hlasom povedala:„ Vážená pani, múj syn si bude kopat kam chce, je to projev jeho svobodnévúle.“
No čo vám budemhovoriť, povedala by som jej zopár teplých slov, avšak únava a vyčerpaniema zabrzdili. A poviem vám pravdu bola som aj dosť šokovaná.
Električka sazastavila a prišlo ohromenie, záplava blahodárneho zadosťučinenia.
„Farebný zjav“pristúpil k mladej mamičke, vybral si žuvačku z úst, prilepil jej juna čelo „Tak a toto je projev mé svobodné vúle!“ a vystúpil.
Kebyže somv divadle, tak zatlieskam, ale už nebolo komu, lebo všetci aktéri tohtomikropríbehu, farebný zjav aj mamičkas hudobne nadaným synom sa v sekunde vyparili.
Ostala tu lenstaršia pani, ja a zopár cudzích ľudí, ktorých prekvapila a spojilareakcia tohoto čudného indivídua, ktoré by vám mohlo hoc aj peňaženkuukradnúť..... či nie?